Jdi na obsah Jdi na menu
 

Úvodní strana > Povídky


Čo keby...


Autor: Alena Fapšová
Jazyk: SK
Pár: Booth a Brennanová

* * *

Čo keby sa to dialo úplne inak?

Chytil ju za ruku a pevne stisol. Bol to stisk ozajstného gentlemana, pevný, ale jemný, ktorý hovoril, že tú ruku už nikdy nechce pustiť, hoci vedel, že sa to každú sekundu stane. Tŕpol, stál tam a čakal na ten hrôzostrašný moment. Na moment absolútneho odlúčenia. Vedel, že to má byť len na rok, no čo ak sa jemu alebo jej niečo stane? Čo ak sa tam jeden zdrží alebo dokonca ani nevráti? Túto myšlienku si nedokázal ani pripustiť, a tak sa chcel uistiť, že sa to nestane. Uistil sa len obyčajnými slovami, ktoré vydal zo svojich statočných, no vystrašených úst: „Od dnes za rok sa stretneme pri jazierku na promenáde. Hneď vedľa...“ A bolo mu oveľa lepšie, keď to Bren zaň dokončila: „... vozíka s kávou. Viem. Od dnes za rok.“

Temperance bola na tom ale inak. Vedela, že keď si veci nepripustí k telu, neublížia jej tak veľa. Spoliehala sa na to od svojich 15 rokov, no v poslednom čase sa jej to až tak nedarilo. Proste to nešlo. Začala sa nad niektorými vecami viac zamýšľať a či chcela, alebo nie, viac prejavovala svoje city. Bol to fakt, ktorý sa nedal poprieť a ona to vedela. No čo ju viac trápilo, bola otázka „Prečo?“. Zamýšľala sa nad tým už nesmierne veľakrát, no vždy jej do toho prišlo niečo dôležitejšie a nechala to tak. Presne ako zákon schválnosti, keď už mala ako-tak chuť sa nad tým zamýšľať, nedalo sa, musela riešiť niečo závažnejšie. Rovnako ako teraz.
Držali sa za ruku, stáli oproti sebe a to bolo všetko. Zrazu sa ten moment naozaj stal, pustili sa a každý sa otočil na opačnú stranu. Booth k východu z letiska a Bren na smer k lietadlu na Malukské ostrovy. Po pár krokoch sa ale znovu obzreli na seba. Ona s kufrom v ruke a on vo vojenskej uniforme. Ich pohľady sa stretli, bolo to ale naposledy?


Teraz obaja mysleli na to isté: „Toto je celé? Takto sa lúči s človekom, ktorého milujem a neuvidím ho rok?“ Teda Bren nepoužila slovo „milujem“ ale „s človekom, ktorému tak dôverujem a pracujem s ním už päť rokov, s najlepším človekom, akého som kedy stretla?“
Obaja boli prekvapený, že ten druhý nespravil nič viac a pritom vydesení, že naozaj sa rok neuvidia a ten druhý pre to nič nespraví. Vlastne Booth bol šokovaný a vystrašený, no on chápal, prečo Temp nechcela nič viac, pretože ju poznal... no bol sklamaný. „Veď sa neuvidíme rok, celý rok!“ aj jemu sa to zdalo priveľa. Bren si jednoducho myslela, že ju normálne objíme, teda rátala aj s možnosťou, že by ju možno aj pobozkal, dokonca tomu aj verila kvôli tomu čo sa stalo pred pár hodinami, no on nič. Bola sklamaná a nechápala tomu. Ona sa mu konečne zverí a on takto? „To nemôže byť pravda!“ pomyslela si.


Pred 2 hodinami, byt agenta Seeleyho Bootha

Seeley sa ponáhľal, každú chvíľu mal odísť a nič mu nevychádzalo a nič nestíhal. Musel sa obliecť, pobaliť, proste mal na práci veľa vecí a tak málo času. Konečne si obliekol uniformu, keď tu zrazu mu niekto zaklopal na dvere. Bol v strese a toto vôbec nečakal. Nebol na to pripravený, čo nebol až taký problém, ale vôbec nemal náladu na žiadnu návštevu. Dnes bol deň D, kedy naposledy mal vidieť Kostičku a nemal chuť sa tu s niekým zahadzovať.
No keďže klopanie neprestávalo, vzdal to a s pohľadom zúriaceho psa sa vydal z obývačky k dverám. Zbehlo sa to tak rýchlo, že si ani nestihol uvedomiť a udýchaná Kosť stála v jeho byte. Jej výraz na tvári naznačoval, že rovnako nestíha, tak ako on alebo dokonca ešte viac. Booth nevedel, prečo prišla, bol taký prekvapený, že zabudol na všetko, čo dovtedy robil. Keď sa konečne spamätal a nedíval sa na ňu z otvorených dverí ako teľa na nové vráta, zmohol sa len na jednu vetu. „Kostička, čo tu pre boha robíš?“
„No... ja som.... totiž....“ snažila sa hovoriť rýchlo, no nedalo sa. Bola taká udychčaná, že ledva stíhali jej pľúca naberať kyslík a vydychovať oxid uhličitý tak, aby všetko správne fungovalo a žiadne iné orgáne v jej tele neboli postihnuté.
„Prosím ťa, pomaly. Keď sa budeš náhliť, nič ti nebudem rozumieť a bude to trvať ešte dlhšie a ja sa tiež veľmi ponáhľam,“ povedal Booth ráznym tónom, keď si spomenul na to, čo sa má v ten deň ešte udiať. Bol šťastný, že ju vidí, no v tom momente to nedokázal dať tak najavo.
„Počkať. Ja ťa navštívim naposledy, kedy sa môžeme vidieť pred odletom a ty ani nie si rád, že ma vidíš?“ povedala pomaly a dostatočne zrozumiteľne na to, aby si uvedomil ako jeho reakcia blbo vyzerala.
„Prepáč,“ povedal smutne, „ samozrejme, že ťa rád vidím, ale som v strašnom strese a neviem čo skôr a ty tu takto vtrhneš. Je toho na mňa veľa.... Dobre, tak začnem pekne od začiatku. Ahoj Kostička, rád ťa vidím. Ani nevieš aký som šťastný, že si tu, aspoň sa môžeme poriadne rozlúčiť.“
„Dobre, dobre. No ja zase toľko času nemám, aby sme sa tu nejako zakecávali nad zbytočnosťami,“ odpovedala.
„Počkať, teraz ti nechápem.“
„No áno, prišla som sa s tebou rozlúčiť, ale hlavne ti potrebujem niečo povedať.“
„Dobre, tak ťa počúvam. Posaď sa ak chceš,“ povedal a ukázal na gauč v obývačke, na ktorom boli rozhádzané jeho ešte nepobalené veci ako sprchový gél, zubná kefka, pyžamo, ponožky...
„Nie, to nie je nutné. Ja sa tu aj tak dlho nezdržím. Ja ti chcem len povedať... že... ehm...“ bolo to pre ňu nesmierne ťažké a ešte keď sa dívala do jeho krásne hnedých očí... No povedala si, že ak to má zo seba dostať, musí to byť tu a teraz alebo nikdy. Booth nič nehovoril, videl na nej aké to pre ňu musí byť..
Nakoniec sa predsa len odhodlala, no vybehlo to z nej ako po masle: „Takže, vieš že aj ja k tebe mám nejaké city, nie je to, čo ty, teda aspoň myslím. No mám ťa neskutočne rada, aj sama sa nad tým niekedy pozastavujem ako je to možné. Môžem ti plne dôverovať a nie je to nič vedecké, teda okrem toho, že si ma nikdy nesklamal, takže je prirodzené, že tieto city sa asi niekedy objavia. Teda ako to hovoríš ty, tým pádom je to trochu založené aj na faktoch....“
Nestihla dopovedať, hoci rozprávala ako strela a bola nezadržateľná. Ale jedna vec ju dokázala umlčať, bol to bozk od Seeleyho. Ale nebol to hocijaký bozk, pretože to bol prvý bozk, ktorý nebol odmietnutý zo strany Temperance. Nebol to bozk, ktorý ona potrebovala aby vybavila Vianoce pre otca ani taký, ktorý od Bootha nechcela. Teraz ho nechala, no nebolo to aj tak nadlho.
„Prepáč, ale ja nechcem aby to takto skončilo. Nie som na to pripravená. Áno, bolo to príjemné a veľmi dobre sa bozkávaš, ale ja som ešte nedopovedala,“ vypadlo z nej po pár sekundách, ktoré predstavovali styk jeho a jej pier.
„Tak prečo si s tým teda začala?“ nechápal.
„Ja som ti chcela povedať, ako si ťa vážim a nikdy ťa nechcem stratiť, ale že s tebou nemôžem mať nič viac.“
„Čo? Prečo?“ opýtal sa zhrozene.
„Veď ma poznáš... bála som sa ti toto všetko povedať, no musela som. Možno ťa mám rada viac ako priateľa. Možno ťa dokonca.... ehm... aj .... milujem. Ja neviem, ale chcela som, aby si vedel, čo k tebe naozaj cítim a ako ťa beriem.“
„Počkať, ale prečo...“
„Nie, ja viem, všetko je to neracionálne a pravdepodobne nepremyslené, no mám už len málo času a rozmyslela som si, že sa v tomto momente nebudem riadiť len rozumom. Ja nedokážem mať s tebou hlbší vzťah, nie som na to pripravená a neviem, či niekedy budem. Dúfam, že hej, ale to teraz riešiť nejdem. Ponáhľam sa. Ahoj, musím už ísť na letisko. Prosím ťa, dávaj si tam pozor,“ povedala a vybrala sa k dverám, no dúfala, že sa pred odletom ešte stretnú.
„Počkaj, toto predsa.... Stoj! Ty nemôžeš vtrhnúť do môjho bytu, toto mi povedať, odísť a rok ťa neuvidím. Veď sme sa ani nerozlúčili,“ vyhŕkol na ňu.
„Ale môžem, veď ja som sa tak rozhodla... Ja sa teraz ale naozaj ponáhľam. Dole ma čaká taxík.“
„To nemyslíš vážne a ja ti na to nemôžem ani nič povedať? Ty predsa nie si až taká bezcitná.“
Takmer by sa aj pohádali, no v Kostičke sa niečo prelomilo. Tá posledná veta ju dostala. Áno, ona nie je tak bezcitná! Otočila sa a v očiach mala slzy. Boothov pohľad smeroval len na ňu.
„Ty to nechápeš!“ vyhŕkla uplakaným hlasom, „vieš aké to bolo ťažké ti to povedať? Ja sa bojím, bojím sa všetkého, čo teraz bude, ale treba ísť ďalej. Musím to urobiť a pohnúť sa, rovnako aj ty.“
„Nič nemusíš, môžeš tu zostať a preriešime to,“ snažil sa ju presvedčiť.
„Nie, ja nechcem, ja nemôžem... Musím ísť,“ otočila sa, stlačila kľučku a vychádzala s plačom z bytu Seeleyho Bootha.
„Stretneme sa ešte na letisku!“ zakričal za ňou, no nevedel, či ho počula.
Bolo to zvláštne, zbehlo sa to všetko tak nečakane rýchlo a on nevedel, čo má robiť. Mal teraz toľko problémov a ešte aj toto. Vážil si, čo mu povedala, no nevedel, čo s tým. Bol si istý, že ju nepresvedčí, aby neodchádzala a keby aj, uvedomoval si, že on by tak či tak musel ísť preč. Nakoniec sa rozhodol, že ju ešte dostihne na letisku a rozlúči sa tam s ňou.
Keď vyšla z jeho dverí, kráčala dolu schodmi a rozmýšľala, či to čo spravila bolo správne. Neskomplikovala tým ešte viac vecí? No musela to dať zo seba, ale povedala to naozaj tak ako to aj cítila? Jediná možnosť, čo mohla spraviť bolo veriť, že sa naozaj na tom letisku objaví.

A tak sa aj stalo...



Rozhodla sa, že nie. Takto sa to medzi nimi neskončí. Nechcela aby boli rozhádaní, síce neboli, ale chcela ho aspoň naposledy cítiť pri sebe. Vedela, že je to veľký krok, no nevedela sa ovládnuť. Dúfala, že to spraví on. No očividne to tak nebolo. Ale Bren sa úplne mýlila. Bootha žralo svedomie, že sa to medzi nimi skončilo bez objatia, ale bál sa, aby to nepokazil. Teraz si nebol istý ničím, no mal ešte väčší strach z toho, že ju už nikdy neuvidí. Obaja boli smutní, no stále sa od seba vzďaľovali.
Naraz sa zase otočili, chvíľu sa na seba dívali, a potom Temperance pustila kufor a rozbehla sa k nemu. Hodila sa mu okolo pliec a povedala: „Sľúb mi, že od dnes za rok... sľúb mi to!“
Vedela, že je to zbytočný sľub, ale potrebovala to počuť. On ju tuho stisol a odpovedal: „Sľubujem Kostička, sľubujem.“
Potom sa ho pustila a znovu sa rozbehla k svojej batožine, pretože už vyhlasovali jej lietadlo. Chvíľu sa ešte na ňu díval ako odchádza a cítil sa o niečo lepšie, no jeho strach stále prevládal, ale vedel, že už nič viac nemôže urobiť.
Všetci z inštitútu sa zarazene dívali, no usmievali sa.
Bren sa ešte naposledy otočila a zakývala mu, on jej s veľmi príjemným úsmevom rád odkýval.

* * *

...OD DNES ZA ROK...

* * *

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:)

(ali, 2. 11. 2010 14:48)

ďakujem všetkým :), veľmi si to vážim :)

Nostalgie

(gilly8, 19. 9. 2010 23:06)

Tahle povídka ve mě vyvolává nostalgii a zároveň naději. Líbí se mi práce s různými časovými úseky. Piš dál, jsem zvědavá na případné další povídky:-)!

:-)

(KayTee, 19. 9. 2010 23:06)

Tak tohle bylo moc hezké zamyšlení o tom - co kdyby :-)

A hezky se mi to četlo..zrovna této povídce ta slovenština moc svědčí :-)

pekne

(denis, 13. 9. 2010 21:09)

tak toto ma dostalo mne sa to fakt strašne páčilo :)

dost dobrý

(Ivča, 13. 9. 2010 17:21)

fakt pěkně napsaný, zajímavý máš mou pochvalu:)